Stereo

Čo je to život? Možno ti to príde ako otázka obyčajného malého decka, ale kto pozná odpoveď? Nech mi niekto skúsi povedať skutočnú definíciu úspešného života alebo ako má človek žiť, aby dosiahol najväčšie možné blaho? Takto by som mohol pokračovať a napísať milióny otázok, ktoré si aj ja kladiem skoro každý deň, ale čo z toho? Nič. Niekedy priam nechápem prečo sa naše životy skladajú z tisícov otázok, ktoré aj tak nie sú v drvivej väčšine zodpovedané. Niekto verí v osud, niekto verí na náhody, niekto verí, že jeho cestu mu predurčuje Boh a v čo verím ja? Ani sám poriadne neviem, pretože je len málo vecí, s ktorými som si ja osobne istý. Pravdupovediac, ako prvú som sem napísal lásku, ale... zmazal som ju.  Pravdou je, že o láske môžeme rozprávať ako o najkrajšom cite na svete. Takisto ako aj smiech, aj lásku môžeme pociťovať, my ľudia, ako jediní na tomto svete. Láska je krásna, nežná, milá, precítená, úprimná, miestami nadľudská, srdcervúca, zradná, klamlivá, nedosiahnuteľná... čiže je rôznorodá, ako my – ľudia. Dokáže obdarúvať nekonečnou nehou dvoch ľudí, ktorí vedia a chcú existovať pre seba dokáže ich zviazať, ale takisto dokáže (láskou sklamaného) človeka dohnať do nekonečne tmavých a slepých uličiek, z ktorých, aj keby chcel, tak nevie nájsť cestu von a môže ostať navždy stratený. Prečo jedna „vec“ ako je láska dokáže urobiť  toľko vecí s človekom?  Ako čiastočnú odpoveď osobne považujem to, že je bezprostredne relevantné ako sa daný človek postaví k láske, nakoľko si ju uvedomuje a nakoľko si ju váži. Tak či tak, láska predstavuje len časť života. Zvyšok ho tvoria priatelia, kariéra, rodina a... čo? Nenápadnou okľukou sa vraciam k začiatočnej otázke, na ktorú som stále presvedčený, že odpoveď neexistuje. Je mi ľúto seba, za to aký som. Mnohokrát si hovorím, že to a to som mohol spraviť lepšie, vtedy a vtedy som sa mohol snažiť viac a ako keby som bol nepoučiteľný. Veľa ľudí si myslí, že nemá zmysel trýzniť sa nad sebou, keď sme s dačím nespokojní, ale radšej sa snažiť napraviť veci s ktorými nie sme spokojní. Ale nájsť riešenie na daný problém je niekedy dosť ťažké. Bezpochyby (aj) na riešenie problémov máme svojich priateľov. Tu chcem zdôrazniť 2 poznámky. Za prvé, nie je priateľ ten kto nám vždy povie len to pekné, milé. Pozor, nechcem tým povedať, že počúvať sladké slová je vždy zlé, ale skutočný priateľ vie nájsť slová, ktoré skutočne podržia. Po druhé – dovolím si dať ti radu. Ten, kto ti neustále dookola omieľa frázu „To bude dobré...“ a nepovie ti pomaly nič iné, tak toho/tú trápi tvoja problematika asi tak ako austrálskych ježkov  to, či vyhynú tučniaky v Grónsku. Pretože skutočný priateľ je ochotný s tebou hľadať riešenie problémov.

Nemám pocit, že život je krásny alebo, že život je hnusný. Je taký, ako si ho spravíme, s akými schopnosťami si ho vytvárame, čo všetko sme ochotní v živote podstúpiť, vytrpieť si a v neposlednom rade, ako si ho vieme užívať. Skús sa teraz zamyslieť čo máš v živote cenné, čo považuješ za dôležité a čím nezmyselným sa zaoberáš. Nevravím, že si máš meniť život...len sa zamysli. Mám pocit, že myšlienku ešte nikto nikomu z hlavy neprečítal, takže sa za ňu nehanbi...alebo máš také myšlienky, pred ktorými sa hanbíš sám/a pred sebou? ;)